top of page
Status Quo
Status Quo je britská rocková skupina, ktorú založili v Londýne v roku 1962 Francis Rossi a Alan Lancaster, keď boli ešte školáci. Po niekoľkých zmenách názvu a zostavy, ktoré zahŕňali predstavenie Johna Coghlana v roku 1963 a Ricka Parfitta v roku 1967, sa skupina stala Status Quo v roku 1967 a Status Quo v roku 1969. Od roku 2025 je skupina aktívna 63 po sebe nasledujúcich rokov.
00:00 / 01:04
Diskografia
Štúdiové albumy
Picturesque Matchstickable Messages from the Status Quo (1968)
Picturesque Matchstickable Messages from the Status Quo je debutový štúdiový album britskej rockovej skupiny Status Quo, ktorý vyšiel v septembri 1968.
Hlavný singel albumu mal byť pôvodne "Gentleman Joe's Sidewalk Café", s pôvodnou piesňou speváka a gitaristu Francisa Rossiho "Pictures of Matchstick Men" ako B-stranou, ale tieto skladby boli nakoniec vymenené. Dosiahol 7. miesto v Spojenom kráľovstve a zostáva jediným veľkým hitom skupiny v USA, kde sa dostal na 12. miesto. Dosiahol tiež 8. miesto v Kanade. Druhý singel, Rossiho "Black Veils of Melancholy" (s nealbumovou skladbou organistu Roya Lynesa "To Be Free" ako B-stranou), prepadol a bol dokonca označený za "kópiu "Pictures of Matchstick Men". Tretí singel "Ice in the Sun" napísali pre skupinu Marty Wilde a Ronnie Scott (nie jazzový hudobník), pričom "When My Mind Is Not Live", spolupráca medzi Rossim a rytmickým gitaristom a spevákom Rickom Parfittom, bola B-stranou. Dosiahol 8. miesto vo Veľkej Británii a 29. miesto v Kanade.
Samotný album bol vydaný 27. septembra 1968 a nedostal sa do britských albumových hitparád. Skupina plánovala vydať štvrtý singel z albumu, "Technicolor Dreams" podporený skladbou "Paradise Flat" od Wildea a Scotta, ale ten bol po niekoľkých dňoch stiahnutý v prospech nového nealbumového singlu "Make Me Stay a Bit Longer" od Rossiho a Parfitta s basgitaristom Alanom Lancasterom "Auntie Nellie" ako B-stranou, ktorý vyšiel 31. januára 1969. Posledná nahrávka, ktorá kapele bola pripísaná ako The Status Quo (všetky nasledujúce vydania boli jednoducho označené ako Status Quo), "Make Me Stay a Bit Longer" získala dobré recenzie, ale nedostala sa do rebríčka.
Hlavný singel albumu mal byť pôvodne "Gentleman Joe's Sidewalk Café", s pôvodnou piesňou speváka a gitaristu Francisa Rossiho "Pictures of Matchstick Men" ako B-stranou, ale tieto skladby boli nakoniec vymenené. Dosiahol 7. miesto v Spojenom kráľovstve a zostáva jediným veľkým hitom skupiny v USA, kde sa dostal na 12. miesto. Dosiahol tiež 8. miesto v Kanade. Druhý singel, Rossiho "Black Veils of Melancholy" (s nealbumovou skladbou organistu Roya Lynesa "To Be Free" ako B-stranou), prepadol a bol dokonca označený za "kópiu "Pictures of Matchstick Men". Tretí singel "Ice in the Sun" napísali pre skupinu Marty Wilde a Ronnie Scott (nie jazzový hudobník), pričom "When My Mind Is Not Live", spolupráca medzi Rossim a rytmickým gitaristom a spevákom Rickom Parfittom, bola B-stranou. Dosiahol 8. miesto vo Veľkej Británii a 29. miesto v Kanade.
Samotný album bol vydaný 27. septembra 1968 a nedostal sa do britských albumových hitparád. Skupina plánovala vydať štvrtý singel z albumu, "Technicolor Dreams" podporený skladbou "Paradise Flat" od Wildea a Scotta, ale ten bol po niekoľkých dňoch stiahnutý v prospech nového nealbumového singlu "Make Me Stay a Bit Longer" od Rossiho a Parfitta s basgitaristom Alanom Lancasterom "Auntie Nellie" ako B-stranou, ktorý vyšiel 31. januára 1969. Posledná nahrávka, ktorá kapele bola pripísaná ako The Status Quo (všetky nasledujúce vydania boli jednoducho označené ako Status Quo), "Make Me Stay a Bit Longer" získala dobré recenzie, ale nedostala sa do rebríčka.
Spare Parts (1969)
Spare Parts je druhý štúdiový album britskej rockovej skupiny Status Quo a ich posledný v psychedelickom duchu. Je to prvý album, na ktorom sa na písaní piesní podieľal manažér kapely Bob Young. Vyšiel v septembri 1969 a nemal komerčný úspech.
Jediným singlom z albumu bola pieseň "Are You Growing Tired of My Love", ktorú napísal Anthony King, podporená skladbou Alana Lancastera "So Ends Another Life". Album vyšiel v apríli 1969 a dosiahol 46. miesto v britských singlových rebríčkoch.
V rovnakom čase ako vydanie albumu v septembri 1969 skupina vydala nealbumový singel – "The Price of Love" od Everly Brothers so skladbou "Little Miss Nothing", ktorú napísali Francis Rossi a Rick Parfitt, ako B-stranu.
Jediným singlom z albumu bola pieseň "Are You Growing Tired of My Love", ktorú napísal Anthony King, podporená skladbou Alana Lancastera "So Ends Another Life". Album vyšiel v apríli 1969 a dosiahol 46. miesto v britských singlových rebríčkoch.
V rovnakom čase ako vydanie albumu v septembri 1969 skupina vydala nealbumový singel – "The Price of Love" od Everly Brothers so skladbou "Little Miss Nothing", ktorú napísali Francis Rossi a Rick Parfitt, ako B-stranu.
Ma Kelly's Greasy Spoon (1970)
Ma Kelly's Greasy Spoon je tretí štúdiový album britskej rockovej skupiny Status Quo, ktorý vyšiel v auguste 1970. Bol to prvý album kapely, ktorý opustil svoj raný psychedelický zvuk a začal sa posúvať smerom k hard rocku, a posledný album, na ktorom sa podieľal klávesák Roy Lynes. Napriek tomu, že vydanie albumu bolo ukončené dvoma singlami, ktoré sa dostali do britskej top 30, album sa nedostal do britskej top 30.
Skupina začala experimentovať s novým zvukom, keď si najala austrálskeho speváka a skladateľa Carla Groszmanna, aby pre nich napísal pieseň. [potrebná citácia] Táto pieseň sa stala "Down the Dustpipe", vydaná ako nealbumový singel v marci 1970, s piesňou Francisa Rossiho a Ricka Parfitta "Face Without a Soul" – z predchádzajúceho albumu skupiny Spare Parts – ako B-stranou. Pieseň, poznamenal Rossi, "bola [prvá], ktorá obsahovala našu čoskoro ochrannú známku boogie shuffle" a stala sa jedným z najpopulárnejších čísel v ich živom sete. Singel prekvapil médiá, pretože bol zvukovo odlišný od ich predchádzajúcej tvorby. Moderátor BBC Radio 1 Tony Blackburn to odmietol vo vysielaní, keď to prvýkrát pustil s komentárom: "Na toto smetisko." Napriek tomu to bol okamžitý hit, dosiahol #12 v britských rebríčkoch a zostal v top 50 17 týždňov.
Počas turné v tom istom roku opustil kapelu organista Roy Lynes. Videl, ako to ostatní členovia myslia so slávou a slávou vážne, ale on sa zamiloval a chcel sa usadiť. Podľa producenta skupiny, Johna Schroedera, ktorý napísal poznámky k bookletu pre 3-CD kompiláciu The Early Years, bol Lynes "najtichším členom skupiny" a "akosi sa vždy zdalo, že je ten zvláštny". Parfitt povedal, že Lynes bol "trochu uvoľnený, typ Open University, ktorý rád majstroval a zisťoval veci" a Rossi poznamenal, že keď sa Lynes objavil na koncerte na Novom Zélande asi o desať rokov neskôr, aby ho pozdravil, "vyzeral ako oveľa šťastnejší chlapík".
V októbri 1970, dva mesiace po vydaní albumu, skupina vydala ďalší nealbumový singel, skladbu Rossi/Young "In My Chair", s nealbumovou B-stranou "Gerdundula" (napísanú počas pobytu v Nemecku Rossim a Youngom pod pseudonymami Manston a James, s názvom údajne inšpirovaným ich nemeckými priateľmi Gerdom a Ulou). Kapele to vynieslo ďalší hit, ktorý dosiahol #21. "Gerdundula" bola znovu nahraná pre ich ďalší album Dog of Two Head.
"Tak presne a tak tesne," poznamenal Stephen Malkmus z Pavementu z Ma Kelly's Greasy Spoon. "Rovnako ako v prípade Dog of Two Head z nasledujúceho roka, aj táto nahrávka je prechodná: sú to kroky k ich vymeniteľnej albumovej fáze čisto džínsových hláv dole a nikdy sa neomrzí. Hladké hlasy cez pevné groovy. Ak by to bolo miesto, prial by som si, aby som tam bol."
Skupina začala experimentovať s novým zvukom, keď si najala austrálskeho speváka a skladateľa Carla Groszmanna, aby pre nich napísal pieseň. [potrebná citácia] Táto pieseň sa stala "Down the Dustpipe", vydaná ako nealbumový singel v marci 1970, s piesňou Francisa Rossiho a Ricka Parfitta "Face Without a Soul" – z predchádzajúceho albumu skupiny Spare Parts – ako B-stranou. Pieseň, poznamenal Rossi, "bola [prvá], ktorá obsahovala našu čoskoro ochrannú známku boogie shuffle" a stala sa jedným z najpopulárnejších čísel v ich živom sete. Singel prekvapil médiá, pretože bol zvukovo odlišný od ich predchádzajúcej tvorby. Moderátor BBC Radio 1 Tony Blackburn to odmietol vo vysielaní, keď to prvýkrát pustil s komentárom: "Na toto smetisko." Napriek tomu to bol okamžitý hit, dosiahol #12 v britských rebríčkoch a zostal v top 50 17 týždňov.
Počas turné v tom istom roku opustil kapelu organista Roy Lynes. Videl, ako to ostatní členovia myslia so slávou a slávou vážne, ale on sa zamiloval a chcel sa usadiť. Podľa producenta skupiny, Johna Schroedera, ktorý napísal poznámky k bookletu pre 3-CD kompiláciu The Early Years, bol Lynes "najtichším členom skupiny" a "akosi sa vždy zdalo, že je ten zvláštny". Parfitt povedal, že Lynes bol "trochu uvoľnený, typ Open University, ktorý rád majstroval a zisťoval veci" a Rossi poznamenal, že keď sa Lynes objavil na koncerte na Novom Zélande asi o desať rokov neskôr, aby ho pozdravil, "vyzeral ako oveľa šťastnejší chlapík".
V októbri 1970, dva mesiace po vydaní albumu, skupina vydala ďalší nealbumový singel, skladbu Rossi/Young "In My Chair", s nealbumovou B-stranou "Gerdundula" (napísanú počas pobytu v Nemecku Rossim a Youngom pod pseudonymami Manston a James, s názvom údajne inšpirovaným ich nemeckými priateľmi Gerdom a Ulou). Kapele to vynieslo ďalší hit, ktorý dosiahol #21. "Gerdundula" bola znovu nahraná pre ich ďalší album Dog of Two Head.
"Tak presne a tak tesne," poznamenal Stephen Malkmus z Pavementu z Ma Kelly's Greasy Spoon. "Rovnako ako v prípade Dog of Two Head z nasledujúceho roka, aj táto nahrávka je prechodná: sú to kroky k ich vymeniteľnej albumovej fáze čisto džínsových hláv dole a nikdy sa neomrzí. Hladké hlasy cez pevné groovy. Ak by to bolo miesto, prial by som si, aby som tam bol."
Dog of Two Head (1971)
Piledrive (1972)
Piledriver je piaty štúdiový album britskej rockovej skupiny Status Quo, vydaný v roku 1972. Bol to prvý, ktorý produkovala samotná skupina a ich prvý vo vydavateľstve Vertigo. V Spojenom kráľovstve dosiahol piate miesto a obsahoval niekoľko obľúbených skladieb, ktoré sa často objavovali na živých koncertoch.
Album bol prvým, ktorý skupina nahrala po tom, čo zmenili vydavateľstvo z Pye na Vertigo. Pri nahrávaní pre Pye sa zamestnanci štúdia sťažovali na hlasitosť, pretože by preťažila vstupné úrovne na nahrávacom pulte a skreslila, ale pre Piledriver mohli priniesť svoje vybavenie na turné do IBC Studios a nahrávať naživo na pódiových úrovniach, čo im dávalo oveľa silnejší zvuk.
Úvodnú pieseň "Don't Waste My Time" napísali Francis Rossi a Bob Young v štýle, ktorým sa skupina preslávila. Text sa sťažuje na dievča, ktoré to so vzťahom nemyslí vážne a zahráva sa. Pieseň sa stala obľúbenou skladbou a často prinútila publikum poskakovať na koncertoch.
"Paper Plane" napísali Rossi a Young; text obsahoval odkaz na Mercedes-Benz 600, ktorý kapela používala a ktorý nazvali "trojtisícové nemecké auto". [4] Bol to jediný singel z albumu, s B-stranou "Softer Ride" (napísaný Rickom Parfittom a Alanom Lancasterom), ktorý sa stal prvým zo série tridsiatich troch hitov v Top 40 v UK Singles Chart, keď po vydaní v novembri 1972 dosiahol vrchol na #8. B-strana bola neskôr začlenená do nasledujúceho albumu skupiny Hello!, ktorý vyšiel nasledujúci rok.
Skupina počula "Roadhouse Blues" od The Doors počas turné v Bielefelde v Nemecku v roku 1970 a užila si jej 12-taktové miešanie, ktoré použila ako šablónu pre ďalšie skladby. Aranžmán skupiny bol dlhší ako originál, obsahoval ďalší verš a trojhlasné harmonické vokály.
Predná strana obalu zobrazovala živý záber kapely v ich klasickom režime "heads down, no-nonsense boogie". Bol to prvý album, na ktorom bol Francis Rossi pod svojím skutočným menom; keď podpísal zmluvu s Pye, volali ho "Mike Rossi".
Album bol vydaný v decembri toho istého roku a dosiahol najvyššiu pozíciu #5 v britských rebríčkoch, kde strávil 37 týždňov.
V retrospektívnej recenzii AllMusic ocenil album ako dav príjemný a mierne ambiciózny a poznamenal, že "Napriek názvu je väčšina hudby na Piledriver dostatočne rozmanitá a jemná na to, aby bola zaujímavá." Chválili najmä "A Year" a "Big Fat Mama". Kritik The Village Voice Robert Christgau tvrdil, že skupina nemala slušného speváka alebo gitaristu a kritizoval ich pokusy o balady a blues ako "nudné".
Album bol prvým, ktorý skupina nahrala po tom, čo zmenili vydavateľstvo z Pye na Vertigo. Pri nahrávaní pre Pye sa zamestnanci štúdia sťažovali na hlasitosť, pretože by preťažila vstupné úrovne na nahrávacom pulte a skreslila, ale pre Piledriver mohli priniesť svoje vybavenie na turné do IBC Studios a nahrávať naživo na pódiových úrovniach, čo im dávalo oveľa silnejší zvuk.
Úvodnú pieseň "Don't Waste My Time" napísali Francis Rossi a Bob Young v štýle, ktorým sa skupina preslávila. Text sa sťažuje na dievča, ktoré to so vzťahom nemyslí vážne a zahráva sa. Pieseň sa stala obľúbenou skladbou a často prinútila publikum poskakovať na koncertoch.
"Paper Plane" napísali Rossi a Young; text obsahoval odkaz na Mercedes-Benz 600, ktorý kapela používala a ktorý nazvali "trojtisícové nemecké auto". [4] Bol to jediný singel z albumu, s B-stranou "Softer Ride" (napísaný Rickom Parfittom a Alanom Lancasterom), ktorý sa stal prvým zo série tridsiatich troch hitov v Top 40 v UK Singles Chart, keď po vydaní v novembri 1972 dosiahol vrchol na #8. B-strana bola neskôr začlenená do nasledujúceho albumu skupiny Hello!, ktorý vyšiel nasledujúci rok.
Skupina počula "Roadhouse Blues" od The Doors počas turné v Bielefelde v Nemecku v roku 1970 a užila si jej 12-taktové miešanie, ktoré použila ako šablónu pre ďalšie skladby. Aranžmán skupiny bol dlhší ako originál, obsahoval ďalší verš a trojhlasné harmonické vokály.
Predná strana obalu zobrazovala živý záber kapely v ich klasickom režime "heads down, no-nonsense boogie". Bol to prvý album, na ktorom bol Francis Rossi pod svojím skutočným menom; keď podpísal zmluvu s Pye, volali ho "Mike Rossi".
Album bol vydaný v decembri toho istého roku a dosiahol najvyššiu pozíciu #5 v britských rebríčkoch, kde strávil 37 týždňov.
V retrospektívnej recenzii AllMusic ocenil album ako dav príjemný a mierne ambiciózny a poznamenal, že "Napriek názvu je väčšina hudby na Piledriver dostatočne rozmanitá a jemná na to, aby bola zaujímavá." Chválili najmä "A Year" a "Big Fat Mama". Kritik The Village Voice Robert Christgau tvrdil, že skupina nemala slušného speváka alebo gitaristu a kritizoval ich pokusy o balady a blues ako "nudné".
bottom of page